K seriálu som si sadla hlavne kvôli prostrediu prekladateľa-tlmočníka, v ktorom pracujem. Bola som zvedavá ako sa podobá a čím sa líši od toho, na ktoré som zvyknutá. Zapáčili sa mi duchaplné a trefné dialógy medzi postavami, ale o chvíľu toho bolo príliš. Každá jedna používala rovnaký štýl aj sarkazmus natoľko, že už v tom bol jasný rukopis scenáristu. Zato sa mi páčilo prelínanie obrazov, strihy medzi scénami, ktoré pripomínali preberanie štafetového kolíka. Slovné hračky naozaj pripomínajú žargón medzi tlmočníkmi. Dokonca sa aj u nich prekladatelia stretávajú s podceňovaním až na úroveň podskokov. Príbeh nevyráža dych, je predvídateľný, prvoplánový. Keby nešlo o mne známe prostredie, asi by som to zabalila niekde uprostred. Páčil sa mi výkon hlavnej predstaviteľky, jej herecké zručnosti sú výnimočné. Siwan odviedol dobrú prácu prapodivnej povahy športovca, ktorá miestami hraničila s autizmom. Napriek tomu nemôžem zakryť sklamanie z nevyužitého potenciálu témy.