Kahlan
| Jméno | — | |
| Věk | 34 let | |
| Bydliště | — | |
| — | ||
| — | ||
| — | ||
| Poznámka | — |
Ask. Image. Investigate.
K Fringe som sa odhodlávala dlhšiu dobu. Niekde som aj čítala označenie „moderné/nové Akty X“ (čo však žiaľ nebol seriál pre mňa) a preto som sa možno aj tak trochu bála pustiť do tohto seriálu. No konečne som sa tak cez leto odhodlala a jediné čo ľutujem sú tie mierne predsudky čo som voči nemu mala a najme to, že som sa k nemu nedokopala skôr. Prvé časti som ešte síce sledovala s malou dušičkou, zvykala som si na to všetko, ale stačilo pár častí a ja som mu prepadla naplno.
Dej seriálu nie je určite jednoduchý, aj keď spočiatku tak môže pripadať. Ale aj ten dojem budí asi len na krátky okamih. Fringe sa zaoberá tým čím sú veci označované ako okrajové vedy- telekinéza, rôzne pokusy, empatia, paralelné svety... Seriál stavia najme na týchto veciach, na veciach, ktoré nemajú jednoduché vysvetlenie a pri ktorých si treba položiť otázku ako a či to tak môže byť. Zápletka je jednoduchá- objaví sa prípad a skupina vytvorená na riešenie takýchto prípadov ich rieši a tak je to v každej epizóde. Človek by si povedal, že to postupne predsa len skĺzne do opakujúceho sa klišé, ale v prípade Fringe tomu tak určite nebolo. Aj keď pôsobili jednotlivé prípady skôr samostatne vždy boli navzájom prepojené (niekedy menej, inokedy viac). Každá z piatich sérii mala vlastnú zápletku, ktorá sa ňou celou ťahala a niekedy menej, inokedy viac ovplyvňovala to čo sa dialo. Každá zo sérii pôsobila samostatne, mala vlastný príbeh/zápletku, ktorú bolo treba vyriešiť a série tak na konci pôsobili uzavreto. Vždy tu však ostal priestor pre ďalšie série, ďalší nový príbeh/ tému, nejaký nápad, ktorý seriál posunul ešte ďalej. Fringe v sebe nesie viacero žánrov: máme tu sci-fi, drámu, mystery, napätie, akciu. A to všetko dokopy vytvára atmosféru vlastnú Fringe. A tá hudba? Lahoda pre uši.
Postavy v seriály bude milovať aj nenávidieť (samozrejme, že tých zlých). Každá z nich si vás získa hneď na začiatku a vy jej budete držať palce a všetky ich problémy, radosti budete prežívať s nimi. Či už bude vaším obľúbencom mierne šalený a excentrický vedec (go Walter), jeho syn, asistentka (ktorej meno vedia všetci, len nie milý vedec), detektívka alebo niekto iný z celej palety postáv. Každá z nich bude mať vaše sympatie. Postavy sú medzi sebou plne zohrané a ich vzájomná interakcia pôsobí celkom prirodzene. Páru Peter+Olivia budete fandiť od začiatku (aspoň ja som teda fandila). Majú medzi sebou niečo, čo ich k sebe neustále ťahá. Plus patrí tvorcom za to, že ich nedali dokopy hneď na začiatku a násilne. Ale, že ich nechali nájsť cestu k sebe postupne. Dvojica Peter+Walter vás rozosmúti ale aj rozosmeje.
Záver seriálu bol smutný, krásny, dokonalý, dôstojný. Určite jedno z najlepších finále aké som videla. Seriál skončil tam kde mal, tak ako mal a na svojom vrchole. S istotou môžem povedať, že Fringe sa už teraz radí k mojím srdcovkám. Moje počiatočné obavy boli zbytočné.
100 % s názorem souhlasí
vyjádřilo se 6 lidí
Boy. Rebel. King
O Tutanchámonovi sa vie okrem toho, že zomrel veľmi mladý a za nevyjasnených okolností veľmi málo. A preto mali aj tvorcovia viac menej voľnú ruku pri tvorbe zápletok a deja. Historických presností sa nemuseli tak pevne držať (aj keď sa to stáva zriedkavo, že sa ich držia na 100%) a mohli zapojiť vlastnú fantáziu. Čo im svojím spôsobom vyšlo, ale aj nevyšlo.
Dej by sa dal rozdeliť asi na dve hlavné dejové línie. Jednou je vláda mladého panovníka, zákulisné a mocenské intrigy, či boje s nepriateľskými národmi. Po tejto linke funguje všetko skvele, tak ako má. Nechýbajú zrady, ťahanie za nitky v zákulisí, intrigy. Tutanchamon na začiatku pôsobí ako mladý, neskúsený panovník, ktorý vlastne ani tak nevládne a všetko za neho riadia jeho poradcovia, generáli. Postupne si však začína uvedomovať svoje miesto a chce vládnuť po svojom (čo nie je pochuti istým ľudom). A tak vznikajú spomínané intrigy, zrady, zákulisné hry. Žiadna napínavá dráme plná intríg, konfliktom, zvratov, krvavých bojov ale však nehrozí a najme pre tú druhú dejovú linku. A tou je (kde už to trochu viac kríva) linka romantická. Aby sa mladý faraón nenudil tak mu treba dopriať aj nejakú tú lásku. Síce je ženatý s vlastnou sestrou (v tej dobe nič prekvapujúce) aj tak dokáže zahorieť láskou k mladej poddanej. A romantický trojuholník (na začiatku aj štvoruholník) je na svete. A práve táto linka prevažuje nad tou prvou, ktorá hra miestami až druhé (tretie, štvrté) husle. Hlavný priestor je teda venovaný vzťahom, vzťahom a ešte raz vzťahom. A to dookola celé tri časti. Politická linka tam však je stále prítomna, no vynorí sa len raz za čas aby sa na ňu nezabudlo. Sem tam sú divákovi dopriaté aj krvavé boje, veď aj bojovať treba. Čo Tut šetril na deji si asi nechal na výpravu, kostýmy a hudbu. Táto časť mu vyšla.
Je ťažké povedať či Avanovi rola panovníka sadla. Ak aj hej, tak určite nie úplne. Najme na začiatku je vidno ako sa v roli Tutanchamóna hľadá a pôsobí rovnako neisto ako panovník (čo nie je ani škodu). Neskôr ako plynie čas je na ňom vidieť, že sa do role vciťuje čoraz viacej a viac menej sa mu to dá aj veriť. Ben Kingsley ako inak vynikal. A rovnako aj Alexander Siddig. Ich dve role boli asi najvýraznejšie a občas miestami odsunuli aj Avana.
Tut žiaľ bude patriť len medzi tie priemerné historické minisérie. Stačilo by ubrať z romantickej linky, viac sa sústrediť na tú politickú a hneď by to bolo o niečom inom. Takto ostáva byť príbehom o panovníkovi (o ktorom vieme málo) a o jeho ženách.
67 % s názorem souhlasí
vyjádřilo se 6 lidí
Made in our image. Out of our control.
Na čo Briti siahnu, tak to sa im väčšinou aj podarí. A inak tomu nebolo ani v tomto prípade. Aj keď je tu prítomná spolupráca s Američanmi, ale britská časť/zložka je jasne prítomná a výrazne prevažuje.
Seriály, v ktorých sú roboti súčasťou každodenného života ľudí tu už boli (a určite ešte aj budú). Je to predsa len jednej z častých námetov sci-fi. Humans sú živým príkladom kedy sa to vydarilo. A to hneď od prvej minúty. Námet a dej seriálu nie je nijak zložitý- skoro každá domácnosť má svojho robota/ Synta. Humans nestoja len na téme robotov a tiež aj na spôsobe akým sa ľudia vyrovnávajú s ich prítomnosťou vo svojich životoch. Niektorí ich v nich chcú a vytvorili si k nim určitý vzťah a iní zase proti ním protestujú, boja sa ich. Od začiatku môžeme sledovať viacero dejových línií, ktoré sa môžu zdať úplne odlišné a akoby nemali nič spoločné (okrem prítomnosti Synta), no postupne ako sa tieto línie rozvíjajú, vzniká medzi nimi spojenie. Spočiatku možno nevýrazné no na konci už jasné a aj dôležité. Máme tú klasickú rodinnú linku (aj s rodinnými problémami), linku rebelujúcich robotov ale aj linku ľudí, ktorí ich chcú ovládnuť. Môže sa to zdať ako chaotická zmes, ktorá spolu fungovať nemôže, ale ona funguje a to vďaka malým detailom, ktoré ich spolu prepájajú.
To vďaka čomu seriál funguje je okrem príbehu aj atmosféra, ktorá je zasadená do alternatívnej reality čo Humans dodáva na realistickosti. Seriál má spočiatku pomalšie tempo, odohráva sa viacero príbehov/liniek. Postupne to však všetko naberá na tempe, príbeh sa rozbieha. Objavujú sa prepojenia, zvraty či odhalenia.
Postavy v Humans sú viac než vydarené. Každá z nich si vás svojím spôsobom získa. Žiadna z nich nie je jednotvárna, možno u nich vidieť postupne aj zmenu charakteru. Katherine Parkinsom som mala možnosť vidieť aj komediálnej postave (IT Crowd) ale aj tej vážnej (Humans). Obidve jej svojím spôsobom sadli, no tá komediálna asi o trošku viacej. Hrať Synta s jeho chladnou, odťažitou tvárou bez emócii nie je ani trochu ľahké. Ale tí všetci čo ich hrali to zvládli na výbornú. Tú neprítomnosť akékoľvek cítenia či emócii ste im mohli veriť.
Záver série bol celkom uspokojivý. Nebolo to nič nečakané alebo šokujúce, proste taký priemer, normálka (teda aspoň na mňa to tak pôsobilo. Možno som len čakala väčšie vyhrotenie niektorých vecí). Mnoho veci sa uzavrelo a vysvetlilo, ale niektoré ostali otvorené a ponúkajú tak možnosti pre ďalšie série. Keby neboli Humans obnovený na druhú sériu tak by sa dal považovať aj za úctihodný záver. Humans sa teda s istotou môžu zaradiť medzi tie vydarené novinky tohto leta.
100 % s názorem souhlasí
vyjádřilo se 6 lidí
Magic is his destiny
Anglicko je bohaté tak ako aj na históriu, tak aj na rôzne historické či mytologické legendy. A jednou takou je aj legenda o Artušovi a Merlinovi. Vidieť sme ju mohli už v mnohých filmových ale aj televíznych spracovaniach. So svojou verziou prišla aj BBC. A síce nám podala tak trochu iný, možno zvláštny pohľad na túto legendu, no aj tak jej to vyšlo.
Artuša a Merlina pozná asi každý. Artuš bol veľký kráľ a Merlin veľký čarodejník. BBC sa z obidvoch rozhodla spraviť mladíkov, ktorý ešte dospievajú a mi tak môžeme postupne sledovať ich prerod, formovanie osobností z nevinných chalanov, na tie veľké a slávne osobnosti, ktorými sa majú stať. Legendy sa drží dej asi len okrajovo, ale čo tam potom (najme v tomto prípade). Dej sa prakticky počas piatych sérii točí okolo toho istého. Teda okolo Merlina a Artuša. Ich vzťahu a priateľstva. Merlin má v sebe všetko. Štipku fantasy, mágiu, tajomstvo, mytológie, lásku, dobrodružstvo, akciu či napätie. To všetko nás sprevádza celých päť sérií a je to navzájom popretkávané. Dej nie je nijak zložitý či komplikovaný, je skôr jednoduchý a nikde zadrháva, nič nie je umelo naťahované. Každá zo sérií ma svojú hlavnú zápletku, ktorá sa ňou celé ťahá. Časti majú skôr epizódny charakter, no vďaka drobným detailom na seba nadväzujú a súvisia spolu. Nechýbajú ani zvraty či odhalenia, ktoré sú dávkované postupne. Vďaka tomu všetkému (vyššie spomenutému) má Merlin zvláštnu, svojskú ale aj neuveriteľnú atmosféru. Mágia na vás dýcha z každej časti. Triky v seriály nepatria občas medzi tie naj, ale aj tak si ich užívate naplno. Dôležitou časťou seriálu a deja je Merlinovo tajomstvo, vďaka ktorému vznikajú častokrát úsmevné ale aj vážne situácie. Možno by stálo za poskus, odhaliť ho skôr, možno by to dodalo seriálu inú dynamiku a spád.
Hlavnou vecou, na ktorej seriál stojí je vzťah Merlina a Artuša. A ten vzťah, ich priateľstvo je naozaj krásne. Tí dvaja nie sú len sluhom a pánom. Ale aj veľkými priateľmi. Artuš to si to spočiatku možno ani nechcel priznať, ale na Merlinovi mu záležalo. A to isté platí aj u Merlina o Artušovi. Colin aj Bradley sa na svoje úlohy hodili dokonale. Medzi nimi bola tá chémia, to puto, navzájom si sadli a bolo to vidieť v každom spoločnom zábere.
Postavy si zamilujete. Každú jednu (jednu viac, inú menej). Budeme im držať palce, ich úspechy a neúspechy prežívať s nimi. Síce seriál stojí na hlavnej dvojici, ostatné postavy za nimi nezaostávajú a nestoja v ich tieni. Každá z postáv má svoj priestor a využíva ho naplno. Za zmienku stojí napr. taký Gauis, bez ktorého by bol občas Merlin v keli. Či Gwen, ktorá stála pri Artušovi tak ako aj slúžka tak ako aj kráľovná. Len žiaľ ako kráľovná dostala o niečo menej priestoru a v piatej sérii aj nezmyselnú dejovú linku.
Postupne máme možnosť vidieť ich meniť sa pod vplyvom rôznych vecí, ktoré budujú ich charakter. Z Artuša sa z namysleného a nafúkaného princa stane panovník, ktorému záleží na svojich podaných a svojich blízkych. Na panovníka, ktorý dá na ich radu. Z Merlina, chlapca, ktorý prišiel do Camelotu z veľkými očakávaniami, ktorý nevedel čo ho čaká sa stal ten veľký čarodej, ktorým mal byť.
Správny hrdina potrebuje aj správnu nemesis. A tou bola pre Merlina (ako inak) Morgana. Prerod jej osoby bol z veľkej časti ovplyvnený najmä Utherom či zákazom mágie, no aj tak mu bola v konečnom dôsledku podobná viacej ako chcela. Morgana sa síce snažila pôsobiť tvrdo či nebezpečne, no občas to pôsobilo skôr úsmevne ako vážne. Na chuť som jej nedokázala prísť a vždy sa u mňa radila skôr k tým postavám, ktoré som nemala rada.
Počas piatich sérií sa Merlin točí síce okolo toho istého (ako som už spomínala), no to vôbec ale vôbec nevadí. Kvalita občas klesne, no o pár časti sa zase zdvihne. Záver seriálu bol taký horko sladký, úsmevne smutný. Niektoré veci mohli byť uzavreté asi inak. Najme Merlinovo tajomstvo (určite by to ponúklo množstvo ďalších možnosti). Možno by sa na seriály našli nejaké chybičky, no aj tak si vás dokáže získať a stane sa vaším guilty-pleasure.
50 % s názorem souhlasí
vyjádřilo se 6 lidí
College. It´s a rush.
Nájsť seriál so školského prostredia nie ja také ťažké. V rôznych variantách sa neustále objavujú (skoro každý rok) v ponuke staníc. Vždy sa točia okolo toho istého- vzťahov, osobných problémov, lásky, pravidelná dávka emócii a pod.
Prísť s niečím novým v tejto oblasti sa možno už asi ani nedá. Greek-u sa to však tak trochu aj podarilo. Prostredie strednej školy vymenil za vysokú školu/ univerzitu. Tam kde je už o trochu uvoľnenejší život, prvé lásky, rôzne skúsenosti apod. majú postavy už za sebou. Greek sa predovšetkým sústreďuje na život v „gréckych spolkoch“ čo mi v našich končinách až tak nepoznáme a čo to o ňom vieme len s rôznych filmov či seriálov. Môže sa zdať, že život na univerzite, v spolku je plný neviazanej zábavy, neustálych párty (kde o alkohol nie je núdza) či súperenie medzi jednotlivými spolkami. Seriál sa však nesústreďuje len na spomenuté ale hlavne je o postavách, ich vzťahoch či osobnom vývoji. Dej nie je nijak náročný a počas štyroch sérií sa toči viac menej okolo toho istého, ale to vôbec nevadí. Problémy postáv, ich vzťahy, súperenie či vývoj sú podané viac menej prirodzene (len občas je to trošku pritiahnuté za hlavu). Na vysokej sa asi každý hľadá a prechádza istými zmenami, pričom ho ovplyvňuje mnoho vecí. Toto a kopu ďalších vecí zasahovali do života postáv a tým vlastne aj ovplyvňovali samotný dej. Humor je príjemný, nijak preháňaný či silený.
Záver seriálu je dokonale krásny a dojemný. Je plný spomienok, budete sa smiať ale ukvapne vám sem tam aj nejaká ta slza. Je to presne ten záver, ktorý sa k seriálu hodí a iný by tam asi ani nepasoval. Každý sa dočkal svojho šťastného konca a právom si ho aj zaslúžil.
Postavy sú také ako asi v každom seriály s podobnou tematikou. Máme tu šprta (ktorý chce zapadnúť), populárnu babu, tak trochu záporačku (zlé dievča), pohodového chalana, mierne namysleného/sebavedomého chalana atď. No aj tak dokážu vytvoriť zaujímavú zmes postáv a vy máte každú z nich svojím spôsobom radi. Všetky ich problémy, zamilovania sa či rozchody prežívate s nimi. Ako som už spomínala každá z postáv si počas štyroch sérii prešla svojím vývojom. Občas bolo síce treba aby si zažila isté pády a vzlety, ale na konci bola potom iným človekom ako na začiatku. Síce sa môže spočiatku zdať, že seriál bude mať len jednu/ pár hlavných postáv a ostatné mu/im budú robiť krovie, opak je pravdou. Každá z postáv má v seriály svoje miesto a je rovnako dôležitá (nik nesedí v kúte).
Greek je nenáročnou oddychovkou, pri ktorej môžete vypnúť a užívať si ju naplno. Dej nie je nijak komplikovaný, zbytočne zamotávaný, no aj tak o zvraty (aj keď malé či jednoduché) nie je núdza. Ja som si užívala každú minútu a už teraz mi všetci chýbajú. Za mňa ho môžem len a len odporúčať.
67 % s názorem souhlasí
vyjádřili se 3 lidé
Lover. Warrior. Rebel. King. Prepare for reign
Dejiny nám toho ponúkajú mnoho. Každá z krajín má svoje vlastné dejiny, ktoré v menšej či väčšej miere ovplyvňovali svetové dianie. Stačí si len vybrať krajinu- obdobie- historickú udalosť/osobnosť a námet je na svete. Je jasné, že historické seriály nebývajú vždy na 100% presne, že tvorcovia si čo to pre vlastné potreby čo to upravia ale občas však platí, že je lepšie raz vidieť ako stokrát počuť. A inak tomu nie je ani pri Tudorovcoch.
Tudorovci mapujú osobnosť Henricha VII, ktorý sa asi najviac preslávil reformou anglickej cirkvi a 6 ženami. Seriál sa venujú jeho vláde, spoločenskému životu ale aj súkromiu. Seriál sa viac menej drží historických faktov a veci nijak násilne neprekrúca. Len občas sa mohlo stať, že si niektoré veci prispôsobili tvorcovia pre vlastné účely, ale nejde o nič čo by bilo do očí. To všetko sa odohráva na pozadí rôznych historických udalostí. Aj keď občas to môže pôsobiť na opak (akoby udalosti a dejiny ustupovali Henrichovým vzťahom). Ale práve jeho vzťahy v istej miere ovplyvňovali aj dejiny (veď preto aby sa mohol nechať rozviesť sa neváhal odtrhnúť od Ríma a vytvoriť vlastnú cirkev). Nechýbajú zvraty, intrigy, dvorská politika. Nič nie je nasilu vytvárané alebo umelé. Vtedy to tak bolo, každý hral za seba a snažil sa niečo získať. Z Henrichovych žien je asi najviac pozornosti venovanej Anne Bolenyovej. Postupnému očareniu Henricha jej osobou, jeho dvoreniu/ získavaniu, zaľúbeniu až neskôr nenávisti. Počas prvej série môže Henrich pôsobiť ako prchký či nevybúrený mladík, ktorý musí proste dosiahnuť svoje. V druhej sérii pribúda už viacej intríg, zákulisnej ale aj verejnej politiky a udalosti tak postupne gradujú až vyvrcholia vo finále. V tretej sérii pokračuje seriál na svojom vzostupe a Tudorovci sa dostávajú do obdobia nezhôd kde si nik nemôže byť istý svojím životom a postavením, stačil jeden chybný krok, zlé rozhodnutie a všetko bolo preč. Rovnako to postupne vrelo aj medzi jednotlivými krajinami, panovníkmi a zo spojencov sa stávali nepriatelia a naopak. Vo štvrtej sérii to všetko vrcholí. Intríg neustále pribúda a každý sa snaží hrať sám za seba a prihriať si trochu polievočky (ako sa hovorí). Po smrti Anni Bolenyovej nastáva „zrýchlené“ striedanie žien a zvyšné štyri manželky sa tam zohrejú vždy len na pár častí (ich osud niektorým prajete, iným zase nie).
Herecké obsadenie je výborné. Jonathan sa síce na Henricha moc nepodobá (ako tu už viacerí spomínajú) ale čo mu chýba v podobnosti nahrádza svojím výkonom. Presne dokázal vykresliť jeho prchkú, násilnú povahu, jeho hrubosť, náladovosť a nepredvídateľnosť. Dokázal stvárniť prerod s mladého a prchkého panovníka na panovníka, ktorý ku koncu svojho života nevládze, bojuje sám zo sebou ale aj s okolím. Skvelo mu sekundujú aj ostatný, žiadna z postáv neostáva stať v úzadí a svojím konaním priamo či nepriamo zasahuje do jednotlivých udalostí. Každá z nich si vás svojím spôsobom získa. Niektoré budete mať radi a iné budete zase po celý čas preklínať. Niektorým ich osud budete želať, s inými budete na konci súcitiť. Ďalšou z vecí, ktoré sa Tudorovcom vydarili sú kostýmy a kulisy. Z nich tá história priamo dýcha.
Posledná časť je plná spomienok, uzavretí a obhliadnutí Henricha za jeho vládou, jeho životnými láskami, tým čoho dosiahol, čoho nie a čo tu zanechal. Či už ste alebo nie ste milovníkmi histórie Tudorovci si vás svojím spôsobom získajú.
100 % s názorem souhlasí
vyjádřili se 3 lidé
Small town. Big secrets.
Na Grapoint sa dá pozerať dvoma spôsobmi: buď ako na Broadchurch 2.0 (takmer doslovná kopírka) alebo ako na dokonalý triler, ktorý na malom mieste dokáže rozohrať príbeh plný zvratov a napätia. Ku Gracepointu bude väčšina ľudí pristupovať obozretne, buď bude alebo nebude „dotknutá“ Broadchurchom a od toho sa bude odvíjať asi aj jej názor. Ja žiaľ (nanešťastie) patrí k tej skupine, ktorá je „dotknutá“ britskou verziou a teda som radšej ani moc nečakala.
Gracepoint má zaujímavý nápad a dokáže sa s ním po celých 10 častí hrať. Nič nie je unáhlené, všetko plynie tak ako má. Odhalenia a zvraty sa striedajú a nik nie je na sto percent nevinný. Ale počkať. Toto už raz bolo. A to u Broadchurchu. Gracepoint je jeho remakeom, aleže doslovným remakeom. Po celý čas som mala pocit, že však toto som už videla a počula. Miesto kde sa príbeh odohráva, zápletky, jednotlivé tajomstvá, odhalenia, riešenie prípadu, dialógy atď. ako cez kopírak. To čo (teda aspoň pre mňa) fungovalo v britskej verzii, teda spomalené scény, dlhé zábery doplnené pomalou hudbou, tu akoby miestami nefungovalo a všetko to len spomaľovalo a brzdilo. Čo mi tu na chýbalo bola práve ta ťaživá a dusivá atmosféra, kde si nik nemôže byť ničím istý. Nepopieram, že tu nebola, len nebola taká výrazná či depresívna. Síce sa Gracepoint držal predlohy zubami nechtami, občas prišiel s vlastnými vsuvkami, s ktorými sa snažil odlíšiť. Tá najväčšia prišla asi v závere a práve v osobe vraha (toho istého by som už asi nepredýchala).
Postavy. Tiež rovnaké. Či už vzhľadovo, charakterovo. To isté ako u verzie cez oceán. Ešte aj mená mali tie isté. Ani jedna z nich nedokázala nijak vyniknúť. Teda až na jednu. A tou bol Emmett. David sa moc snažiť nemusel, keďže si tak trochu zopakoval svoju starú úlohu len v americkej verzii (a bez prízvuku). Emmett a Alec majú takmer rovnaké povahové črty, len to vyzeralo akoby sa v roli Emmetta musel David trochu krotiť a nebol taký výbušný ako Alec. Vôbec mi nesadla Virginia Kull ako Beth- po celý čas mi prišlo akoby všetko zbytočne prehrávala, na všetko zbytočne tlačila a jej reakciám sa teda nedalo moc veriť. Čo sa týka Anni Gunn som na vážkach. Jej Ellie pôsobila nemastne neslane, tá jej vnútorná rozpoltenosť medzi policajtkou a matkou bola akoby nevýrazná a ona tak polovicu času pôsobila akoby nevedela čo má robiť.
Gracepoint nie je zlým seriálom, len utrpel najme asi tým, že je až doslovnou kópiou britskej verzie. A pritom sa jej nemusel AŽ tak držať, stačilo by príbeh posunúť trochu inde, dodať viacej vlastných a výraznejších prvkov a hneď by to bolo o niečom inom. Takto ostal niekde na pomedzí. Hold robiť remake seriálu, ktorý stále beží a je úspešný sa moc nevypláca. Ak ste nevideli Broadchurch len smelo do Gracepointu, určite si vás získa. Ak ste ho videli, tak Gracepoint radšej vynechajte.
100 % s názorem souhlasí
vyjádřili se 2 lidé
Who say you only live once?
Prísť s niečím novým na poli kriminálok je ťažké, veď podobné seriály sa dajú nájsť skoro na každej stanici. Treba prísť s niečím aspoň trochu iným, čím by sa dosiahla istá odlišnosť, zvláštnosť.
Forever potenciál na to odlíšiť sa mal. Bol ním záhadný patológ Henry Morgan, ktorý mal svoje tajomstvo. A práve na tomto tajomstve seriál stál a padal. Po kriminálnej stránke seriál neponúkol nič nového. Dejová línia by sa dala rozdeliť na dve časti- klasickú kriminálku a potom na seriál s trochou mystiky, tajomna. Prípady aké sme už v iných kriminálkach (s menšími obmenami) videli, boli svojím spôsobom síce obohrané ale prevedením zaujímavé. Potom tu bola ešte hlavná linka a to Henryho nesmrteľnosť, ktorá prepojovala jednotlivé prípady ale aj celkový dej. Nebolo z nej však ťažené toľko koľko mohlo byť. Skôr ako na podrobnejšie skúmanie Henryho minulosti (ako sa to stalo, prečo sa stalo...) ju seriál skôr využíval ako pozadie k jednotlivým prípadom. Prípady sa takmer vždy viazali na Henryho život- či už to bol nejaký známy, známe miesto alebo niečo čo mu pripomenulo jeho minulé životy. Medzi tými sme skákali ako to práve prípadom vyhovovalo. Henryho nesmrteľnosť a minulé životy boli na jednej strane vypovedané zaujímavým spôsobom (čo to vždy odhalili) ale chýbalo práve nejaké hlbšie načretie do toho všetkého (ako som už spomínala vyššie). To síce prišlo niekde ku koncu série, ale už bolo neskoro.
Aby sa Henry len nenudil pri prípadoch, nespomínal nad svojou minulosťou či svojou životnou láskou tak mu bola dopriata jeho nemesis. A že to bol teda protivník. Neobjavoval sa pravidelne, skôr operoval niekde z pozadia, no aj tak dokázal Henrymu strpčiť život a hodiť pár polien pod nohy.
Postavy. Nijak výrazne, nijak zaujímavé. Teda až na Henryho, ktorý medzi nimi vyčnieval. Inač išlo o klasickú skladbu- potrhlý asistent (go Luke), očarujúca policajtka, jej kolega, šéf/šéfka a rodinný priateľ. Vzťah Henryho a Abeho bol vykreslený krásne a bol jednou z vecí, ktorá Forever vyšla. Jediná z postáv, ktorá vynikala bol Henry. Ostatní miestami pôsobili akoby boli len do počtu (šéfka, kolega)- keby tam neboli tak tam ani nechýbajú. Postupne však seriál skĺzol do ďalšieho klišé mnohých seriálov a to do toho kedy majú tvorcovia potrebu spraviť z hlavnej dvojice pár. Vytvoriť medzi nimi postupné a pomalé iskrenie. Niekde to funguje a niekde nie. Forever bolo asi niekde medzi tým.
Záver seriálu bol uspokojujúci. Bol uzavretý, viacero vecí sa vysvetlilo ale ostali otvorené aj dvierka pre prípadne predĺženie. Toho sa seriál žiaľ nedočkal. Forever malo veľký potenciál odlíšiť sa od ostatným podobných seriálov. A tým bola práve nesmrteľnosť, tá sa dala využiť a do seriálu zapojiť mnohými spôsobmi. Potenciálu však Forever nedokázal využiť tak ako mal a nesmrteľnosť ostala tak trochu nevyužitá a premrhaná. Čo vyústilo do toho, že Forever v konečnom dôsledku pôsobilo ako priemerná kriminálka so štipkou tajomna. Seriál určite neurazí, možno aj trochu nadchne. Netreba čakať prepracovanú detektívku, Forever je skôr odľahčenou a jednoduchou oddychovkou.
67 % s názorem souhlasí
vyjádřilo se 9 lidí
Anarchy in the monarchy
Kráľovská rodina tak trochu inak. Aj tak by sa dali charakterizovať The Royals. Dielo možno tak trochu kontroverzné, trochu povrchné či naivné. TR som chcela zhliadnuť najme pre ich tvorcu, ktorým je Mark Schwahn a ktorého OTH milujem. TR sú trochu odlišné od OTH (či už dejom alebo zápletkami) ale aj tak predstavujú zaujímavé dielo.
Čo sa deje za dverami kráľovskej rodiny si človek môže väčšinou len domýšľať. Pri TR dostávame pohľad aj za tieto dvere. Etiketa a slušnosť idú bokom a členovia kráľovskej rodiny sa stávajú normálnymi ľuďmi. Teda pokiaľ im to dovoľujú ich možnosti. Hlavnou ťahačom seriálu sú moc, peniaze, sex a drogy. Každý chce mať v rukách aspoň trochu moci a urobí pre to všetko. Nik sa neštíti ničoho len aby dosiahol svoje ciele. Všetci sú akoby pešiakmi vo veľkej hre zvanej kráľovská rodina.
Postavy sú také ako všade. Také čo budete mať radi a také čo nie. Každá si vás svojím spôsobom získa a bude jej fandiť. A iným zase nie. Kto mal určite moje sympatie bola Eleanor- tá princezná mrška si ma získala. Nehrala sa na nič a ani sa nijak nepretvarovala. Kto mi však vadil bola Ophelia, tá proste nevedela čo chce a koho chce (plus väčšinu času sa hrala na ublížené dievčatko). A ten ich strýko, toho mali radšej niekde zamknúť a nepustiť von. Postavy určite nie sú dokonalé a nie je medzi nimi žiadna, ktorá by bola prepracovaná do špiku kostí so všetkými jej kladmi a zápormi. Do charakterov postáv akoby bolo načreté len povrchne a ich skutočný charakter ostal pred nami tajený.
Zápletka nie je nijak zložitá. Všetko sa to točí po celý čas okolo kráľovskej rodiny. Ich problémov, škandálov, vzťahov a pod. Toto všetko je doplnené pár zvratmi a voila máme tu jednoduchý a nenáročný dej. Ako oddychovka na leto ako stvorený.
40 % s názorem souhlasí
vyjádřilo se 5 lidí
We are watching you
Opakovať sa, že Briti vedia ako spraviť kvalitný seriál je zbytočné. Pretože oni to vedia a vedia to veľmi dobre (najmä sk produkcia by si od nich mala brať príklad). A nijak tomu nebolo ani v prípade Spooks. Spooks majú v sebe mnoho a zároveň to málo čo treba na rozohratie kvalitného príbehu.
Spooks nie je seriál, ktorý by čisto staval len na charizmatickom hrdinovi/hrdinke (ktorý/á všetko hravo vyrieši a k tomu je aj štýlovo oblečený/á), na efektoch, rýchlej akcii, striedaní zvratov a až moc prekomplikovanej dejov linke. Nie toto sa Spooks netýka. Pre tento seriál platí presný opak. Dej je reálny a skutočný. Príbeh je premyslený do posledných detailov (nič sa neodohrá len tak). Tempo rozprávania nie je zbytočne pomalé či naťahované rôznymi výlevmi postáv či nejakými zbytočnými odbočkami v príbehu. Jednotlivé série tvoria samostatné príbehy, ale ich konce vždy na seba plynulo nadväzujú. Tam kde skončí jedna séria, začína druhá a pritom neignoruje udalosti v predchádzajúcich sériách. Počas prvých sérii sa môže zdať, že jednotlivé časti majú skôr epizódny charakter, no vždy vyústilo do koncov, ktoré mali určite ďaleko k happyendom. Až asi niekde počas šiestej série prišla väčšia dejová prepojenosť medzi jednotlivými časťami a tie potom tvorili jeden ucelený príbeh, zatiaľ čo v predchádzajúcich sériách to bolo skôr naopak (epizódne príbehy, ktoré vyústili do jedného). Spooks nijak neprikrášľuje svet tajných služieb- žiadny pátos, prehnané vlastenectvo, žiadne rodinné problémy. A to je presne to čím si vás Spooks získajú.
Spooks prinášajú trocha iný pohľad od toho ako môže byť človek na tento žáner zvyknutý z americkej produkcie. Špióni sú reálni ľudia, s reálnymi problémami, ktoré ovplyvňujú tak ako ich osobný život, tak aj ten pracovný. Aj keď sa snažia oddeliť tieto dva životy od seba, nikdy to tak úplne nejde. Vždy tu je tá tenká hranica, ktorá všetko prepája. Po vykonanej práci nejdú s kľudným svedomím domov k svojím rodinám ako by sa nič nedialo. Ale svojím spôsobom ich to všetko čo sa odohrá mení či ovplyvňuje. Čim sa Spooks odlišujú od podobných seriálov je určite aj to, že sa neboja striedania postáv (a častého striedania). Seriál sa nehrá s postavami v rukavičkách, neštíti sa ich nechať zomrieť (veď je to riziko práce špióna). Našťastie sa však nedáva povedať, že by boli postavy nesympatické. Každá z nich si vás niečím získa (aj ich šéf Harry- spočiatku som ho nemusela, ale na konci som mu fandila). Čím si to Spooks u mňa ale trochu pokazili bola deviata séria. Ta zmena charakteru u jednej postavy, to bolo až moc prehnané a nič k tomu predchádzajúce série ani neviedlo, nič to nenaznačovalo.
Spooks rozohralo svoj príbeh v 10 sériách. Každá z nich tvorila samostatný príbeh. V poslednej časti bolo mnoho veci uzavretých a poskytuje tak uspokojivé uzatvorenie. Zároveň sa však čas v agentúre nezastavuje a veci plynú ďalej. Spooks určite treba dať šancu, či už to bude kvôli reálnym postavám, prepracovaným príbehom alebo už či pretože máte radi tento žáner je len na vás.
50 % s názorem souhlasí
vyjádřili se 2 lidé